Łukasz Wojciechowski, Juraj Maliček | Nekromancia v súčasnej popkultúre masových medií

Úvod

Živý organizmus akým je v určitom zmysle internet ponuka a prináša každodenne kvanta informácii v obrazovej, zvukovej či písanej forme. Podľa výskumu (Lyman, Varian 2000) ukazuje sa, že priemerný Američan skonzumuje približne 34 gigabajtov informácii a 100 tisíc slov denne, čo je tri krát viac ako v 80-tych rokoch. Zároveň sa ukázalo, že v tom čase najviac je preferovaná televízia (41%) a až na druhom mieste je internet (16%). V roku 2012 objem informácii sa zvýšil približne dvojnásobne na 63 gigabajtov a odhaduje sa, že v roku veľkosť dať bude v priemere približne 74 gigabajtov za deň na osobu (Short 2013). Spolu s nárastom obsahu dát zvyšuje sa aj dostupnosť, spektrum tém a prezentovaných oblasti. Medzi ktorými nájdeme aj príklady prezentovania, využívania, zobrazovania, parafrázovania, adaptovania, poskytovania a pod. ako objekty, obrazy, služby, idey spojene so smrťou, nešťastím či tragédiou aj keď ich zastúpenie nie je tak dominantne ako by sme sa mohli domnievať (Zawiła 2006) aj keď sú veľmi často výrazným prvkom bulvárnej tlače (Kurowski, Losa-Jonczyk 2013). Sú využívané či zneužívané pre svoju paradoxnosť — rovnako ako človeka desia, tak ho i priťahujú (Walter, Littlewood, Pickering 1995, Olchowska-Kotala 1998, Fichnová, Satková 2007, Hanush 2008, Spálová, Polakevičová 2013). Odzrkadľujú to čo Heidegger hovorí o živote ako o pobyte (dasein), ktorý je bytím k smrti. V tom si uvedomujeme svoju konečnosť, ale i hodnotu života (Heidegger 1993). Predmetnými pojmami sú bytie a existencia, či presnejšie súcno ako stav bytia a existencia ako proces, v rámci ktorého sa bytie „odohráva“. Aby tento naivný protoexistencionalistický diskurz neodkazoval priamo k Heideggerovmu modu operandi, respektíve k Dasein, nebudeme ďalej rozlišovať medzi bytím a súcnom. Dopustíme sa tým síce až vulgárneho zjednodušenia, ale keďže našou ambíciou nie je priamo filozofická analýza, ale estetická reflexia — zážitková esej — vypovedanie čohosi o bytí popkultúrneho artefaktu.

Pobyt na svete je permanentnou starosťou, umiestnenou v materiálnej realite, kde sa zaujímame o naše potreby a spôsob bytia. Naše bytie je ako rozvrh medzi narodením a smrťou. Naše bytie je vlastne bytím k smrti a z toho vyplývajúcou anxietou, ktorá dokáže nám poskytnúť reverzný pocit extázy. To môžu poskytnúť predmety, situácie, ktorú majú úzky vzťah k existencii číže poznaniu vlastného bytia. Úspešne pripomínajú nám o tom, marketingové praktiky a najmä produkty, ktoré prezentujú. Skutočnosti, ktoré je možné klasifikovať ako nekromarketing, ďaleko predchádzajú pojmu. Reakciou na vytváranie nových druhov marketingu, ktoré operujú s definitívou našej existencie a zastrešujú ju v podobe marketingových postupov, je termín nekromarketing, ktorý vznikol začiatkom roku 2009 (Wojciechowski 2010).

Človek ako súčasť sveta si uvedomuje okrem svojej existencie aj svoju konečnosť pociťujúc úzkosť, osamelosť v okamihu smrti. Bytie je tak časovo obmedzené, čim veľmi zvyšuje jeho hodnotu a preto sa snažíme v časovo limitovanom bytiu využiť je v maximálnej miere (Heidegger 1993). Na to apeluje implicitne a explicitne aj marketing spolu s reklamou a preto nekromarketing predstavuje „druh marketingu, ktorý využíva všeobecne známe marketingové pravidlá a techniky, s cieľom vyvolania výmeny, ktorá uspokojí požiadavky jednotlivcov, organizácií a obracia sa smerom k situáciám a predmetom, ktoré sú explicitne alebo implicitne spojené so smrťou alebo parazitujú na smrti a tragédii“(Wojciechowski 2010: 86). Mož­nosť ich čiastkovej identifikácie siaha do historických dôb, kedy sa pochovávanie a s ním súvisiace predmety a úkony stali predmetom výmenného obchodu, ktorý sa spájal aj s kresťanským náboženstvom a relikviami (časťami odevu alebo tela mŕtvych) svätých, ktorých produkcia a počet hraničil s klonovaním ďalších kompletných tiel. V súvislosti s náboženstvom a nekromarketingom sa stretávame pri predaji najrôznejších suvenírov, pamiatok, pomôcok a iných podobných predmetov súvisiacich s náboženstvom a vykonávaním rituálov. Prosto: bytie a existencia nie sú synonymá, druhé je dôsledkom prvého, prvé dáva zmysel druhému. Nakoniec, bytie a existencia nie sú vzájomne zameniteľnými slovami ani v tej najpragmatickejšej vrstve jazyka — v hovorovej reči, bytie konotuje čosi metafyzické, väčšie, závažnejšie, hlbšie, dôležitejšie, existencia je spojená s prežívaním, s procesuálnosťou, s rutinou. Ak takéto čosi platí, a my sme presvedčení, že áno, existencia popkultúrneho artefaktu je predstupňom jeho bytia. Inak — bytie je dokonaná potencia existencie, jej naplnenie.

Neustále koketovanie so smrťou a jej detabuizácia, odemocionalizovanie, je formou strachu a zároveň domestifikácie, ktoré sú vnímané ako abstraktné, ako tie, ktoré sa nás netýkajú. Znecitlivenie videným obrazom je s citlivosťou zužitkované na marketingové účely. A niekedy ironizovanie smrti je zároveň snahou o poľudštenie jej charakteru ako obranného reflexu pred jej prítomnosťou a jednym s prvých, ktorí nazerali na smrť a jej miesto v súčasných, rozvinútych spoločenstvách bol britsky sociológ i antropológ Geoffrey Gorer. V članku The pornography of death, dotkol sa tiež problematiky prítomnosti smrti v populárnej kultúre a masových medií. Tvrdil, že skôr sférou tabu boli otázky kopulácii a narodenia. Postupne ale ako útlak Západnej kultúry vo veci sexuálneho života podliehal liberalizácii, smrť ako ako prirodzený proces sa stavala nevysloviteľnou (Gorer 1979). Tato forma je pomerné rozsiahly fenomén a je možné ho priamo i nepriamo identifikovať v rôznych oblastiach.

Priklady

Predpokladaná / Potenciálna smrť

Pri explicitných formách nekromarketingu je takýto „artikel“ vyhľadávaný pre jeho nevyhnutnosť (pohrebné spoločnosti), ale aj záujem až fascináciu hraničiacu s fanatizmom. Všetko to zastrešuje nahliadanie na smrť ako vonkajší fenomén, ktorý sa môže, ale aj nemusí, osobne dotýkať danej osoby. Explicitné, resp. priame zobrazenie či odkazovanie na smrť v spojení s marketingovými praktikami je hlavným predpokladom nekromarketingu. Nepochybne sú s nimi spojené posledné rozlúčky so zosnulým, vzdaním úcty či komemoratívne uchovanie pamiatky. Populárnosť virtuálnej reality sa v tejto oblasti prejavuje v podobe virtuálnych cintorínov, alebo priamo vytvorených aplikácii na sociálnych sieťach (prvá vytvorená pre Facebook) ako If I die (keď zomriem) alebo virtuálny odkaz post-mortem (obr. č. 1).

 

Obr. č. 1 príklad kreácie obsahu odkazu pozostalým na If I died today

Taký odkaz ponúka rovnako možnosť rozlúčky, odovzdanie odkazu, neformálnej poslednej vôle, prípadne potrebných prístupových hesiel pre konkrétnym priateľov a blízkych, ktorým budú doru­čené rozlúčkové listy. Pre vytvorenie takejto aplikácie argumentuje jej vyššia praktickosť, jednoduchšia editovateľnosť a prehlasovaná bezpečnosť ako v prípade klasickej verzie rozlúčkových listov či odkazov. V istom zmysle ju možno pripodobniť k virtuálnemu testamentu.

Skutočná / Reálna smrť

Používané v tom prípade pojem cintorín, aj keď jeho etymológia pochádza od latinského slova coemeterium, ktoré na svoj pôvod v gréckom κοιμητήριον, čiže miesta usnutia, miesta oddychu a teda spojene je s priestorom uloženia mŕtveho tela. Aj keď vo virtuálnej realite nemôžeme reálne uložiť pozostatky, pomenovanie cintorín sa prijalo aj pre tuto formu pamiatky. Pri takej interpretácii e-cintoriny nie sú žiadnym novum v našej kultúre, ale  len inou formou dávno používaných symbolických cintorínov (napr. pre ľudí, ktorí v horách zahynuli) Začiatky virtuálnych cintorínov (ecemetery) nachádzame v Kanade, keď v roku 1995 Michael Kibe a Steve Brauer stvorili prvý v dejinách kyber cintorín s názvom World Wide Cementary. Vyššie spomenuté komemoratívne uchovanie pamiatky o blízkej osobe (aj domácemu zvieratku) sa prejavuje v relatívne rozšírenej ponuke tzv. virtual heaven (virtuálne nebo) na ktorom pozostalí majú možnosť umiestniť pamiatku po zosnulom (obr. č. 2). Stránka s rovnakým názvom ponuka (za poplatok od 4.95 $ až 19.95$ za rok) vytvorenie vizitky memoriálu. K dispozícii sú štandardné vzory pozadia naplňujúce jeden z aspektov gýču: „Kýčzobrazuje objekty nebo témata, kterájsouvšeobecně považována za krásná, anebo která mají silný emocionální náboj“(Kulka 2000: 57), ďalej mame možnosť zvoliť si jednotlivé elementy obsahu ako napr. predefinovane spomínané pozadie, galériu fotografii, video, či audio, pamätnú knihu, rodina a priatelia, sny, výročia, krátke príbehy, súkromie a návštevníci môžu zapáliť virtuálne sviečky.

 heaven

Obr. č. 2 príklad vytvorenia a prispôsobenia obsahu memoriálu na virtualheaven.com

Autori webovej stránky zároveň zdôvodňujú myšlienku celého projektu odvolávajúc sa na to, že žijeme tak dlho ako žije pamäť o nás, keď smrť je súčasťou našej existencie pamätanie o blízkych, ktorí odišli môže trvať večne, aj keď sústreďujúc sa na v tom prípade technické hľadisko, treba si položiť otázku či v tomto prípade takáto forma pamiatky ma dlhu technickú životnosť vzhľadom na efemérnu a odlišnú od tej materiálnej povahu digitálnej technológie. Zároveň ale napĺňa povahu spomienky, spirituality a neviazania sa na konkrétne miesto (v tom prípade kamenný hrob). V prípade ak nemôžeme navštíviť skutočný hrob a zapáliť sviečku, nemôžeme momentálne kontemplovať pri fotografii zosnulej osoby. Môžeme navštíviť virtuálne nebo a blízkeho kedykoľvek a kdekoľvek ak je takáto možnosť vďaka technológiám. Podobne ako v prípade rodinnej fotografii v albumoch hranica medzi sférou privátnou a verejnou (fotoblogy) (Wojciechowski, Mikuláš 2011), v digitálnej ére sa presunula smerom k privátnej, ktorá predstavuje minoritnú oblasť v rámci erupcii viditeľného, to čo bolo skryte sa veľmi rýchlo stalo viditeľné a dostupné.

Predstieraná / Improvizovaná / Zdanlivá smrť

Posledným príkladom, ktorý uvedieme je prípad celebrít ako doporučovatelov (celebrity endorsement). Ako už bolo dávnejšie naznačené doporučovateľ je istým spôsobom manipulačným činiteľom na strane propagova­ného produktu či značky (Atkin, Block 1983 Nataraajan, Chawla 1997, McCracken 1989). Slávne osobnosti sa stávajú doporučovateľmi istých výrobkov z dôvodu ich všeobecnej známosti a možnosti identifikácie s produktom (Mikuláš 2013). Prezentovaný výrobok tak sa podvedome spája s danou osobnosťou a istým spôsobom aj na základe toho sa identifikuje. V nekromarketingu tiež sa stretávame s dvoma spôsobmi uplatnenia verejne známych osôb ako doporučovateľov. Digitálne technológie ako nekromanti a aj spolu dvojníkmi opäť vracajú mŕtve známe osobnosti do života. Do pozície takýchto doporučovateľov sa vyberajú kultovo známe osobnosti, ktoré sú spojované s ich spôsobom života, a niekedy aj smrti (najmä v tej tragickej forme). Druhou formou je dočasne falšovanie smrti (podobne ako pri uplatňovaní voodoo praktik) a apelovanie na recipientov k akcii. Zdanlivo mŕtvy doporučovateľ je aranžovaný v mŕtvy či usmrtený. S takou ideu sa môžeme stretnúť pri kampani organizácie Keep a Child Alive bojujúcej proti HIV/AIDS v Indii, Kenyi, Rwande, Ugande a Južnej Afrike, kde zdanlivo mŕtvych doporučovateľov použil v rámci projektu The Digital Life Sacrifice (Obeta digitálneho života). V rámci projektu, ktorý bol súčasťou World AIDS Day sa svojej formy digitálneho života, resp. života na sociálnych sieťach, vzdali slávne osobnosti z rôznych oblastí zábavného biznisu ako samotná Alicia Keys (obr. 3), Katie Holmes, Usher, Jay Sean, Swizz Beatz, Ryan Seacrest, Serena Williams, Kim Kardashian, Lady Gaga, Justin Timberlake, Elijah Wood, či reklamný fotograf David LaChapelle a mnohí ďalší.

Keys_1 Keys_2

Obr. č. 3 vizualizácia aranžovanej smrti Alicie Keys

Obr. č. 4 printscreen stránky kampane s už „vykúpenou“ Aliciou Keys

Celebrity mali ostať digitálne mŕtve až do doby, kým ich ľudia pomocou zasielania SMS s príspevkom vo výške 10$ „(ne)vykúpia“, druhou možnosťou bolo kúpenie tričká s funkčným čiarkovým kódom, cez ktorý ďalší ľudia mohli zaslať príspevok. Vyššie uvedené osoby sa rozhodli obetovať svoj digitálny život v záujme reálneho života miliónov ľudí trpiacich chorobou HIV/AIDS. Vyvolanie paniky zo smrti slávnej osobnosti a apelovanie na parasociálnu interakciu vytvorenú medzi danou osobnosťou a jej obdivovateľmi čo znamenalo rezignovanie na aktivity v rámci sociálnych sietí Twitter alebo Facebook, kým jej život nebude „vykúpený“ späť, nedôjde k virtuálnemu vzkrieseniu (obr. č. 4). Finančným cieľom bolo dosiahnuť sumu jeden milión dolárov. Zároveň je vopred jasné, že smrť tato forma smrti nie je myslená vážne a je to skôr hranie sa na nekromanta so strany donátorov, tak ako rozhodovanie palcom o smrti či živote palcom v gladiátorských bojoch alebo SMS-kami pri ich písaní v súťažiach typu reality show, ktorých smrť čaká samozrejme v metaforickom zmysle, ale v konvenciách života na obrazovke.

Načo tieto príklady, čo sme sa ich prostredníctvom vlastne pokúšali ilustrovať? Nemožnosť redukcie, nespoľahlivosť takého uvažovania o popkultúrnom artefakte, ktoré by ho rozdeľovalo na to, čo je — vzhľadom na význam — dôležité, a čo nie. Pritom samozrejme neuvažujeme o obsahu a forme, hoci táto analógia sa ponúka, ale o mentálnom objekte a o jeho vonkajšom tvare. Lebo ten sa nám javí byť minimálne rovnako dôležitý, zvlášť ak sa by sme sa pokúsili redukovať popkultúru na akýsi jej ekonomický aspekt. Že popkultúra je komoditou, je samozrejmé, toto je ono zjavné z úvodu. Inšpiratívne to začne byť až vtedy, keď začneme premýšľať, akou je komoditou, respektíve, čo je skutočným predmetom ekonomického vzťahu medzi nakupujúcim a predávajúcim, pričom vôbec nie je samozrejmé, že ide o jednosmernú transakciu. Nazdávame sa totiž, že skutočným predmetom tohto ekonomického vzťahu je práve zakúsenie, skúsenosť, recepcia, vnímanie, či celkom prozaicky zážitok, ktorý však nakupujú a predávajú obe strany.

Čo „nakupujú”? Zážitok zmyslu, veľmi jasne verifikovateľný pocit účelnosti. Vedomie výnimočnosti pointujúce osobný vzťah k predmetu vášne. Mám zmysel, som na niečo, disponujem účelom. Realizujem sa. Tu sa popkultúra stáva rozhovorom, komunikáciou, nie iba výmenou rečových aktov, ale potenciálne dialektickým procesom, ktorého pointou je syntéza, akurát rozhovor kontaminovaný smogom vyššie naznačených ekonomických vzťahov medzi autorom, dielom a recipientom, pričom ak uvažujeme o autorovi a recipientovi, treba pripomenúť, že konvenčný význam tých pojmov neplatí, ale pokladáme ich za synonymá.

Internet výuživa popkultúrne artefakty, hoci ide o mentálne objekty presahujúce ako médium, tak jeho vonkajší tvar, jestvujú, ak na ne nazeráme ako na obchodovateľné komodity práve v podobe nejakého predmetu. Nakúpením onoho predmetu nakupujeme všetko, čo reprezentuje, pričom i ten sám predmet disponuje estetickým potenciálom odkazujúcim ku kvalite mentálneho objektu. Je jej rozšírením, jeho interpretáciou, výkladom otvárame cestu k mnohosti obsiahnutej v mentálnom objekte samotnom, jeho zvýznamňujeme, dotvárame, snažíme sa zahliadnuť ho v úplnosti. Predmet sám sa stáva našou trofejou, čímsi, čo zastupuje mentálny objekt vo fyzickej realite a často končí vystavený kdesi na poličke ako vec dekorujúca priestor. Recipient popkultúry sa tu ocitá v pozícii vášnivého nimróda na jednej strane a povedzme filozofa, na strane druhej, pričom tých strán je nespočetne a všetky znamenajú čosi podobné.

Predmet, zdanlivý atribút kvality „mať” sa tu stáva reprezentantom kvality „byť” a ak by to z tých pojmov nebolo jasné, odkazujeme tu k jednému z klasikov Frankfurtskej školy, Erichovi Frommovi, ktorý práve v „matí” a „bytí” identifikuje dva fundamentálne odlišné módy ľudskej existencie. „Vlastnení se vztahuje na věci a a věci jsou určité, pevné a popsatelné. Bytí se týka zážitků a lidská zkušenost je v principu nepopsatelná. Plně popsat lze jen naši osobu — masku, kterou každý z nás nosí, já, které představujeme — co se týče osoby, je samo o sobě věcí. Naproti tomu, žádné živé bytí není mrtvým obrazem a nemůže být popsáno jako věc.” (From 1992: 71.). A nie je, naopak, to veci tu popisujú oné živé bytie — zážitok, preto ich nakoniec pokladáme za trofeje. Sú len odkazmi k zážitkom skrytými za nimi. V azda prijateľne vulgárnom zjednodušení si spolu s Frommom dovolíme tvrdiť, že mód existencie mať je skutočne problematický, orientovaný von, smerom k samopaši vyprázdneného konzumu, to však neznamená, že mať nemôže byť a nie je jedným z prostriedkov zážitkami napĺňaného byť. Tým jeho atribútom, v ktorom vec konzum presahuje. A to sa nám páči, lebo takto popkultúre rozumieme my. Sme zberačmi zážitkov, nie vecí, tie veci iba na zážitky odkazujú.

Znamená to teda, že veci by sme mohli vynechať? Nové spôsoby predávania, symptomatizujúce rozsiahlejšiu paradigmatickú zmenu modu operandi nášho druhu, ku ktorej dochádza až na substančnom základe — symbolicky obsiahnuvšiu povedzme v prechode z offline módu do online módu — predpokladajú, že hej, nám sa zdá, že nie. Vskutku však môže ísť iba o zdanie, keďže naším prirodzeným prostredím zostáva off line. Hovoríme o paradigmatickej zmene, ku ktorej došlo s nástupom internetu, a ktorú, nazdávame sa, zatiaľ viac pociťujeme, ako o nej vieme, hoci už aj ona má svojich filozofov. Tu a teraz nech znamená iba to, že internet umožňuje nefyzický predaj. A kúpu, a keďže zvlášť v jeho prostredí sú tieto dve slová — kúpa a predaj — čoraz viac archaizmami, uvažujme jednoducho o distribúcii.

Záver

S prijateľnou mierou zjednodušenia teda môžeme tvrdiť, že popkultúra sa stáva takou komoditou, ktorá distribuuje (predáva, nakupuje) zážitok, diferencovaný už v samotnej veci, ktorá sa distribuuje a ktorá má byť zážitku iniciátorom. Čiastočne tak dochádza i k riešeniu problému ambivalentného vzťahu ceny a hodnoty popkultúrneho artefaktu, v ktorom je vyššia cena, často podstatne vyššia cena popkultúrneho artefaktu v limitovanej, špeciálnej edícii objektivizovaným vyjadrením vyššej hodnoty popkultúrneho artefaktu. Špeciálnu edíciu nakupujeme vtedy, keď máme k artefaktu vrúcnejší, osobnejší vzťah, keď ho jednoducho vnímame ako hodnotnejší — vo vzťahu k tomu, akú hodnotu má pre iných hráčov. Cena tu je vlastne konkretizovaným symbolickým vyjadrením hodnoty. Zaplatiť vyššiu cenu za špeciálne vydanie znamená priniesť akúsi obeť s vedomím, že náš benefit je väčší. Máme tú hru radšej, ako iní hráči, identifikujeme ju vo vzťahu k Ja ako hodnotnejšiu, preto platíme vyššiu cenu. Nie vždy o dosť vyššiu, zaplatili by sme viac, priamo úmerne tomu, akú hodnotu pre nás predmetná videohra, respektíve, predmetný videoherný artefakt má.

Dôvody kybernetizácie smrti môžeme hľadať v predispozíciách moderného človeka prenášania individuálnych foriem a konštruktov obklopujúcej skutočnosti na svet mimo telesný. Podobne aj kyberpriestor nie ma v sebe koniec ani vymedzene hranice, je to skutočnosť vytvorená z viacerých rôznych elementov, ktoré netvoria ucelenú mozaiku, kde môžeme hovoriť o smrti moderným kódom.

Nekromarketing je pomerne rozsiahly fenomén a je možné ho identifikovať v rôznych oblastiach aj keď vyššie sme sa venovali trom ukážkam kde motív smrti je v každom prípade spojený aj so získavaním finančného obnosu alebo osobných údajov. Stále ostáva predmetom sporov, čo je a čo nie je únosnou mierou zobrazenia a odkazovania na koniec ľudskej existencie, čo prekračuje hranicu etickosti a odkazovania na koniec ľudského bytia — smrť.

LITERATÚRA:

Ch. Atkin, M. Block, „Effectiveness of Celebrity Endorsers“, Journal of Advertising Research, 1983, 23 (1), 57-61.

K. Fichnová, J. Satková, „Psychologická analýza reflexií na vizuály s motívom násilia u adolescentov“, (In:) Násilie v rodine a v škole III. Príčiny vzniku a spôsoby ich odstraňovania, A. Hamranová (red.), Univerzita Konštantína Filozofa, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Nitra 2007.

E. Fromm, Mít nebo být? Prel. V. Žihlová, Naše vojsko, Praha 1992, 176.

E. Fromm, Anatomie lidské destruktivity: Můžeme ovlivnit její podstatu a následky?, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1997.

F. Hanush, „Graphic death in the news media“,Mortality 2008, vol. 13, no. 4.

M. Heidegger, O pravdě a Bytí. Mladá fronta, Praha 1993.

G. Gorer, Pornografia śmierci, „Teksty” 1979, nr 3, 197-203.

GUS, 2011, Rocznik Demograficzny 2011, Warszawa.

J. Kulka, Umění a kýč, Torst, Praha 2000.

R. Kurowski, A. Losa-Jonczyk, 2013, „New type of tabloid heroes. Analysis of social responsibility of the media on the example of the polish tabloid coverage of the case of the death of six-month-old Magdalena W. from Sosnowiec“, Dot.comm: časopis pre teóriu, výskum a prax mediálnej marketingovej komunikácie 2013, Vol. 1, č. 1-2, 78-89.

P. Lyman, H.R. Varian, J. Dunn, A. Strygin, K. Swearingen, How Much Information?Dostupnéna internete: <http://www2.sims.berkeley.edu/research/projects/how-much-info/how-much-info.pdf> [cit. 31.01.2014].

G. McCracken, „Who is the Celebrity Endorser? Cultural Foundation of the Endorsement Process“, Journal of Consumer Research 1989, 16, (December), 310-321.

P. Mikuláš, „Selekcia celebrity doporučovateľov v marketingovej komunikácii“. (In:) (Ko)media : vědecký sborník z mezinárodní vědecké konference, Praha 11. října 2012. Praha : Vysoká škola finanční a správní, 2013, 1-9.

R. Nataraajan, S.K. Chawla, „Fitness Marketing: Celebrity or Non-Celebrity Endorsement?“, Journal of Professional Services Marketing 1997, vol. 15, no. 2, 119-129.

A. Olchowska-Kotala, „Śmierć w telewizji — analiza sposobu umierania“, (In:) Problemy współczesnej tanatologii,J. Kolbuszewski (red.), Wrocław 1998.

J.E. Short, How Much Media? 2013 Report on American Consumers Dostupnéna internete: <http://www.marshall.usc.edu/faculty/centers/ctm/research/how-much-media>[cit. 31.01.2014].

L. Spálová, I. Polakevičová, „Sociálna konštrukcia homosexuálneho diskurzu a jej percepcia publikom na príklade tanečnej súťaže Let’s dance 2011“, (In:)Analýza a výskum v marketingovej komunikácii 2013, Roč. 1, č. 1 (2013), 65-73.

T. Walter, J. Littlewood, M. Pickering, „Death in the news: public invigilalion of private emotions“,Sociology 1995, no 29.

Ł. Wojciechowski, „Hodnotné násilie“, (In:) Masmediálna komunikácia a realita I. Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, Trnava 2009.

Ł. Wojciechowski, „Nekromarketing — niektoré aspekty jeho vymedzenia“, (In:) (KO)MÉDIÁ: sborník konferenčních příspěvků ze 4. ročníku mezinárodní konference, Zlín 21.-22.10.2009, UTB, Zlín 2010.

Ł. Wojciechowski, P. Mikuláš, „Sociálne siete ako špecifická forma komunikácie s dôrazom na fotografiu“, (In:) Tolerancia a intolerancia v spoločnosti, Melius, Bratislava, 2011

M. Zawiła, „Śmierć na szklanym ekranie. Obraz Śmierci i umierania w polskiej telewizji na przełomie XX i XXI wieku“(In:) Środki masowego komunikowania a społeczeństwo, M. Gierula (red.), Katowice 2006.

ZDROJE OBRÁZKOV:

obr. 1: zdroj: <http://ifidiedtodaytell.tumblr.com/page/2> (cit. 28.08.2014)

obr. 2: zdroj: <http://virtualheaven.com/memorial/choose-layout/> (cit. 23.08.2014)

obr. 3: zdroj:<http://cdn2.kimkcdn.celebuzz.com/files/2010/11/kim-kardashian-is-dead-keep-a-child-alive-world-aids-twitter-ad-120110.jpg/> (cit. 29.08.2014)

obr. 4: zdroj: <http://buylife.org/index.php#alicia-keys> (cit. 29.08.2014)